Ostatné

Je jedenáct hodin ráno. Lucie spala asi devět hodin, a přesto se  cítí unavená. Den ještě ani nezačal, a ona přesto má pocit, že už nemá energii na dalších jedenáct hodin, které zbývají do okamžiku, než si půjde zase lehnout. Ano, pravda je, že je v premenstruační fázi, a v této fázi mívá energie obecně míň, ale stejně. V jedenáct ráno mít pocit, že nepřežiju den?

Využije chvíle, kdy její šéf zrovna nic nechce, a zanoří se hlouběji a neviditelněji do svého pracovního křesla. Zavře oči a vybaví si začátek dnešního dne. A jako by se před ní začal odvíjet němý film, Lucie najednou před sebou vidí, co všechno jí v tom dni vzalo energii: ...continue reading

O bolesti zo straty blízkych, zomieraní i o smrti sme sa rozprávali s onkopsychologičkou Máriou Andrášiovou.

Mária Andrášiová pracovala ako psychologička 10 rokov v Národnom onkologickom ústave, neskôr v detskom výjazdovom hospici Plamienok, ktorý poskytuje starostlivosť deťom s nevyliečiteľnými ochoreniami a ich rodinám. 

Dnes pracuje ako terapeut a poradenský psychológ v súkromnej praxi a poskytuje internetové psychologické poradenstvo pre onkologických pacientov na www.onkopacient.sk. V roku 2009 jej vyšla kniha „Keď do života vstúpi rakovina“. 

Kamarátke zomrelo nenarodené dieťa a obrátila sa s prosbou o pomoc na rôznych psychológov. Mnohí jej odpovedali, ale ona si vybrala vás, lebo ako jediná ste svoj telefonát začali slovami: Úprimnú sústrasť. Prečo je pre ľudí, ktorí zažijú stratu blízkeho človeka, taký potrebný práve súcit?

Nenazvala by som to súcitom. Keď ľudia po strate blízkeho vyhľadajú odbornú pomoc, potrebujú akési spojenie empatie, ľudskosti a profesionality zároveň. Ak niečo z toho chýba, vnímajú to veľmi citlivo.

Verím, že kolegovia s dobrým úmyslom dohodnúť stretnutie čím skôr išli rovno k veci. Lenže v tejto pre klienta bolestivej situácii je podstatné, že niekto už v úvode citlivo zareaguje na to, že prežil niečo ťažké.

Po skúsenosti s mamičkami, ktoré prišli o dieťa, už viem, že od prvej chvíle, čo sme v kontakte, až do poslednej, keď terapiu ukončujeme, je takýto prístup jej veľmi dôležitou súčasťou. 

Prečo si vás špeciálne vyberajú klienti, ktorí si prešli smrťou niekoho blízkeho, alebo klienti, ktorí trpia nevyliečiteľnými chorobami? 

Väčšinou za mnou prichádzajú ľudia, ktorým ma niekto, kto takouto situáciou sám prešiel a našiel u mňa pomoc, odporučil. Pravda je, že nie je veľa psychológov, ktorí pracujú s onkologickými pacientmi a ľuďmi po strate.

Nemyslím, že robím niečo špeciálne – snažím sa človeka vypočuť, pochopiť ho v jeho situácii, spojiť sa s ním v jeho trápení a zároveň ho riešiť odborne. 

Čo je v tejto situácii hlavnou úlohou psychológa?

Problém ľudí, ktorí sa stretli so smrťou, je často ten, že sa cítia priepastne vzdialení od svojho okolia. Ľudia z ich okolia im dávajú množstvo dobrých rád, čo pomáha, čo by mali, čo musia robiť.

Pritom väčšina z nich podobnou situáciou neprešla, len si predstavujú, čo by im pomohlo, keby ňou prešli.  

A to je zlý prístup?

Takéto dobre mienené rady môžu mať práve opačný efekt a vyvolávajú u človeka skôr pocit absolútneho nepochopenia.

Treba mať otvorené uši a srdce zároveň – to je ten najsilnejší nástroj, ako pomôcť ľuďom, ktorí cítia obrovské prázdno po strate blízkych.

Keď už človek hľadá pomoc psychológa, môže mať pocit, že je slabý, že to nezvládol vlastnými silami. Je zlyhaním vyhľadať odbornú pomoc pri smútení?

Vyhľadať pomoc v takejto situácii určite nie je zlyhaním. Je to, naopak, veľmi zrelá reakcia, keď človek dokáže vyhodnotiť, že to sám nezvláda.

Keď ku mne do poradne príde mladá pacientka, ktorá sa dozvedela, že má rakovinu, a doma má dve malé deti a prevalcovalo jej to celý život, nevie, čo so sebou, tak to, že prišla hneď na začiatku, je veľmi zrelý prístup.

Skôr by som povedala, že okolie zlyháva tým, že nevie vhodne reagovať na ľudí, ktorí takouto náročnou životnou situáciou prechádzajú. Žiaľ, veľa pacientov ku mne prichádza aj z dôvodu nevhodných reakcií okolia.

Aké reakcie tým konkrétne myslíte?

Poznámky typu: Už je to mesiac od úmrtia a ty si sa stále nepozbierala? Máš ešte druhé dieťa, mala by si sa snažiť. Nesmieš sa tomu poddávať, život ide ďalej. Ešte môžeš mať ďalšie dieťa...

Toto v mamách, ktoré prišli o dieťa, jednak vyvoláva pocit, že okolie vôbec nechápe, čo prežívajú, a niekedy to môže tiež vyvolávať pocit, že reagujú nejako zle alebo slabošsky.

Takéto vyjadrenia v racionálnej rovine možno sedia, lenže ten smútiaci človek akoby sám sedel v hlbokej v jame so všetkými svojimi pocitmi a emóciami a hovorí k nemu človek, ktorý stojí úplne niekde inde. Vníma celú situáciu z úplne iného uhla.

Takže pokiaľ jeho blízki nezídu k nemu dole do tej jamy a nespýtajú sa ho, ako to on cíti a čo potrebuje, tak ostávajú len v pozícii človeka, ktorý síce chce, ale nijako nedokáže pomôcť. A to je frustrujúce pre obe strany: smútiaci sa cíti nepochopený a neprijatý vo svojom smútení a ten, kto mu chce pomôcť, odmietnutý a bezmocný.

Čo by malo robiť okolie pri stretnutí s človekom, ktorý smúti po strate blízkeho?

Prvou vecou je asi zásada, že nehodnoťte niečo, čo ste sami nikdy neprežili. A ak ste to náhodou aj prežili, tak to neznamená, že ten, kto je v takej situácii teraz, to prežíva rovnako ako vy. Zíďme k nemu do tej jamy a počúvajme, čo potrebuje povedať. To nás aj povedie v tom, čo pre neho môžeme urobiť.

Druhá chyba, ktorú robíme, je to, že radíme bez toho, aby sme vedeli, čo druhá strana potrebuje. Teda máme veľmi jasnú predstavu, čo by mal smútiaci robiť, a my ho tou našou predstavou nechtiac odvádzame od jeho vnútorného procesu.

Smútenie je prirodzený proces, potrebuje svoj čas a väčšina z nás má vlastné zdravé mechanizmy zvládania, ktorými ho dokáže spracovať. Bez spracovania straty, ktorej súčasťou je aj smútenie, sa nedá zahojiť a pohnúť ďalej. Preto sa smútenia netreba báť, ani chcieť z neho toho, kto utrpel stratu, nasilu vytiahnuť. 

Ako to teda zo strany blízkych robiť inak?

Rešpektujme, že každý prežíva smútok svojím vlastným spôsobom.

Môžem to vysvetliť na príklade dvoch mamičiek, ktoré stratili svoje dieťatko po narodení. Tá jedna má veľmi naliehavú potrebu byť stále pri hrobe svojho dieťaťa. Až takú naliehavú, že každý deň tam príde, rozloží všetky hračky a celý deň je na tom hrobe.

Okolie jej hovorí, že to takto nemôže, že prechladne, že sa o ňu boja a že sa vôbec nestará o svoje druhé dieťa a tomu mŕtvemu už aj tak nepomôže. Prišla za mnou a rozprávala mi, ako sa cíti byť sama a nepochopená, že nemôže dať svojmu smútku priechod, lebo jej okolie to neakceptuje.

Povedala som jej: „Zoberte si deku a teplý čaj, zoberte si stoličku, aby ste nesedeli na tom studenom kameni a zostaňte pri hrobe toľko, koľko potrebujete...“ Robila to tak necelý mesiac a potom sa to postupne začalo meniť a jej smútenie tíšiť.

A ten druhý príklad? 

Druhá mama nemôže ani vkročiť na cintorín, nemôže mať nikde fotku svojho dieťaťa, nemôže ani vidieť deti, ktoré sa s jej dieťaťom hrávali. Okolie je hovorí: To nemôžeš takto, to dieťa si zaslúži, aby si mu tam aspoň kvetinku doniesla, uvidíš ako sa ti tým uľaví. 

Aj táto mama má kvôli reakciám okolia pocity viny a zlyhania, že tým, že na cintorín nejde, neprejavuje dostatok lásky svojmu dieťaťu. Tejto mame som povedala, že ak nebude nikdy schopná ísť na hrob svojho dieťaťa alebo pozerať jeho fotky, je to v poriadku. Tiež sa jej uľavilo. A tiež sa jej situácia postupne zmenila.

Čo teda vyplýva z týchto dvoch rozdielnych skúseností?

Že neexistuje univerzálna odpoveď na to, čo pomáha. Alebo to poviem inak: táto odpoveď nie je v nás, potrebujeme ju prečítať v tých, ktorí k nám v smútení prichádzajú. 

Samo okolie je teda často prekážkou a môže nechcene predlžovať smútenie?

Úmysel je zväčša dobrý. Ale prostriedky, ktoré blízki pri utešovaní používajú, niekedy spôsobujú, že priepasť medzi nimi sa ešte zväčšuje.

Lebo keď sa smútiaci cíti nepochopený, má tendenciu sa ešte viac uzatvárať a vzďaľovať sa svojej rodine.

Viete, čo je jadrom mojej práce? Počúvať a prijímať. Až potom môže prísť poradenstvo. Kým ľudia necítia slobodu byť tým, kým sú, a prežívať tak, ako to prežívajú a cítiť sa v tom prijatí, je pre nich ťažké otvoriť sa a dôverovať.

Blízki môžu mať však o nešťastného človeka obavu...

Iste, okolie má často strach, veď keď ho v tomto nechám, tak ho to zničí.

Len málokedy je smútenie natoľko patologické, že ľudia prestávajú jesť, spať, prijímať tekutiny, čo ohrozuje ich život. V takom prípade treba vždy vyhľadať odbornú pomoc.

Väčšina tých, ktorí utrpeli stratu, však svoje smútenie zvládne. Niekto ťažšie, niekomu to trvá dlhšie, niekto sa v smútení môže aj zaseknúť. 

Poslať takéhoto človeka k psychológovi? Nemôžeme ho tým uraziť?

Skôr by sme ho mali počúvať, čo potrebuje, a ponúkať mu možnosti.

Začať tým, či viem niečo urobiť preto, aby som ti pomohol, a až potom, ak neviem pomôcť ja, tak čo by ti ešte mohlo pomôcť? Keď povedia, že nevedia, až vtedy ponúkajme alternatívy.

Keď sa človek rozhodne pre pomoc u psychológa, môže sa rodina cítiť, že sama zlyhala  v pomoci.

Ale tak to predsa vôbec nemusí byť. To, že pomáha rodina a zároveň psychológ, sa nevylučuje. Ak ma rodina objala, ale nevie, ako ďalej, pomáha mi nájsť pomoc inde. 

Mám vnímať ako zlyhanie, že som psychológ a moja dcéra chodí k psychológovi? Ja akceptujem, že sú veci, o ktorých so mnou z nejakého dôvodu nechce hovoriť.

Nie som natoľko sebastredná, aby som si povedala, že moja dcéra predsa nemôže chodiť k psychológovi, lebo veď čo si moja kolegyňa o mne pomyslí.

Naopak, ak ona sama má takúto potrebu, nájdem jej toho najlepšieho, odvediem ju tam a snažím sa prijať, že v probléme, ktorý potrebuje riešiť, potrebuje niekoho iného ako mamu. Netvrdím, že to vo mne nevyvoláva pochybnosti, či som niekde nepochybila. Ale prijímam to s pokorou a najdôležitejšie pre mňa je, či jej to pomáha.

Vy sa s otázkami okolo smrti stretávate veľmi často. Keď vnímate cítenie ľudí v dnešnej dobe, čo sa dá povedať, ako sa dnes konfrontujú so smrťou?

V istom zmysle sa so smrťou konfrontujeme ťažšie. Aj zdravotníctvo je dnes nastavené na takzvanú víťaznú medicínu.

Vidíme to na príkladoch, že aj zomierajúci pacienti ešte dostávajú chemoterapiu či inú invazívnu liečbu, hoci nežiaduce účinky výrazne prevyšujú profit a kvalitu života pacientovi nezlepší, len mu ho predĺži. Ja sa len pýtam – za akú cenu?

Prečo je to tak?

Niekedy preto, že pacient či rodina nie sú schopní prijať fakt, že liečba im už nepomôže, niekedy preto, že majú lekára, ktorý nie je schopný prijať, že nevie vyliečiť svojho pacienta.

Akoby sme chceli smrť vytesniť zo života. Nie je prijímaná tak prirodzene ako kedysi. Aj preto ľudia zomierajú v nemocniciach a nedostanú sa domov ani v prípadoch, keď by mohli.

Nie je dôvodom aj to, že dnešná stredná generácia je príliš zameraná na výkon a kariéru, pričom zabúdame, že smrť nevieme nijako obísť a je reálnou súčasťou života? Teda keď zasiahne rakovina alebo smrť, tak sme vykoľajení, lebo sme nastavení na úplne iné priority?

Náš dokonalý obraz o šťastnom živote nezahŕňa smrť. Sme zameraní na výkon, na dosahovanie cieľov a smrť nám do tohto obrazu nijako nezapadá.

Myslím si, že toto naše nastavenie je aj obranou, aby sme nemuseli byť konfrontovaní s tým, čo nás reálne čaká. Je totiž jednoduchšie žiť v ilúzii, že svoj život máme pod kontrolou. Je to však ilúzia, lebo sú veci, ktoré nie sú v našej moci a nikdy ich nebudeme mať pod kontrolou. 

Dva roky ste pracovali aj pre Plamienok, detský hospic, ktorý pomáha sprevádzať smrteľne choré deti a ich rodičov v procese zomierania väčšinou v domácom prostredí. Je to ideálna cesta, ako by sa raz mala uberať starostlivosť o zomierajúcich?

Je to jedna z ciest. Najmä pre tých, ktorí sú pripravení svojho blízkeho osobne odprevádzať. Ale sociálny alebo zdravotnícky systém to dnes mnohým rodinám neumožňuje, pretože nevedia, ako to konkrétne zrealizovať, či už z organizačných, alebo finančných dôvodov.

Rozhodne nechcem odsudzovať ľudí, ktorí sa na to necítia, ktorí to nechcú alebo sa boja, že to nezvládnu. Určite by sme ich do toho nemali tlačiť, lebo neexistuje jedna šablóna, do ktorej sa musia všetci napasovať.

Mala by však byť lepšie dostupná možnosť, aby ľudia, ktorí chcú zomierať doma, a tí, ktorí sa chcú o nich starať, mali na to priestor, prostriedky a zdroje pomoci. V Plamienku som viackrát zažila, že rodiny, ktoré išli touto cestou, robili pre svoje dieťa to najlepšie, ale ocitli sa v hmotnej núdzi, lebo stratili jeden príjem. A to je neprijateľné.

V prípade zomierajúcich detí si asi väčšina rodičov volí odprevádzanie doma, alebo nie?

Nie vždy je to tak. Mnohí rodičia majú z toho obavy. Niekedy z toho, že to doma nezvládnu, ale niekedy si dieťa nechcú zobrať domov aj preto, lebo by tým stratili by aj posledné zrnko nádeje, že sa dieťa vylieči. 

Záleží však aj na tom, ako ich pripraví ošetrujúci lekár, spôsob, akým im navrhne a oznámi, že v zmysle vyliečenia dieťatka sa už viac, než urobili, urobiť nedá.

Keď je lekár apriori nastavený na víťaznú medicínu do konca, neodporučí rodičom, aby dieťa vzali zomrieť domov. A rodičia sami takéto rozhodnutie neurobia – hoci by to pre ich dieťa bolo to najlepšie –, lebo by mali pocit viny, že zobrali svojmu dieťaťu šancu.

Nechtiac mu tým však zoberú šancu stráviť posledné obdobie svojho života v domácom prostredí, vo vlastnej posteli, obklopenému svojimi najbližšími.

Keď majú rodičia šťastie na lekára, ktorý úprimne povie, že už nie je možnosť, aby sa dieťatko z ochorenia dostalo, a že profit z liečby je na úkor kvality života, tak určite skôr privedie rodinu k tomu, aby sa rozhodla doopatrovať ho doma.

Roky ste pracovali ako psychologička na onkológii. Ako vnímate trend medzi lekármi, sú ešte stále nastavení primárne na víťaznú medicínu?

Myslím si, že sa to mení. Som v praxi 25 rokov a hneď z vysokej školy som išla na onkológiu, čo bola pomerne drsná škola, ale nikdy som to neoľutovala. Vtedy v 90. rokoch bol ten trend jednoznačný, ľuďom sa nehovorila pravda o tom, čo im je, a bojovalo sa do posledného dychu.

Samozrejme, aj vtedy som stretla lekárov, ktorí veľmi zodpovedne vyhodnocovali, kedy už pacientovi liečba viac ubližuje, než pomáha. Ale bolo ich určite menej ako dnes. 

No vtedy som bývala svedkom situácií, keď lekári dali pacientovi chemoterapiu, hoci vedeli, že už mu reálne nemôžu pomôcť. 

Prečo?

Argument bol, že „aby mal z toho pacient a rodina lepší pocit, že ho ešte liečia“. A o pár dní pacient zomrel. Lekári vedeli, že sa to stane, ale nevedela o tom rodina a ani samotný pacient.

Pýtam sa, máme právo nepovedať človeku pravdu? Máme právo nezorientovať ho v tom, čo sa s ním deje, a uprieť mu možnosť sa pripraviť či rozlúčiť? Možno by si ten človek chcel dokončiť nejaké veci alebo niečo dôležité povedať svojim najbližším.

Iste, nikto nepočuje takéto slová rád a je z toho smutný a nešťastný, ale máme právo zatajiť pred pacientom, že zomiera – s argumentom, nech nemyslí na svoju smrť a nie je depresívny? Nemyslím si to.

Znamená to, že často obchádzame samotných pacientov?

To nie, skôr si lekári neoverujú, ako situáciu vníma samotný pacient a čo by si prial. Podpisujú síce informovaný súhlas, ale často ani nevedia, čo podpisujú. Vždy je dôležité, ako s nimi komunikuje ich lekár. 

Ale pani sa už nechcela liečiť, lebo už nevládala. Deti ju zaviedli za mnou s prosbou, že namotivujte ju, aby sa dala liečiť. 

Ako ste reagovali?

Po odchode detí som sa panej opýtala, čo by chcela ona sama.

S plačom mi povedala, že chce, aby jej deti dovolili zomrieť, aby sa už nemusela trápiť. A hádajte, keď som túto jej túžbu oznámila jej deťom, čo si o mne mysleli, že čo som to za psychológa...

Teda veľkou chybou rodiny môže byť, že nevníma, čo je skutočný záujem pacienta?

Áno. My neraz rozhodujeme za zomierajúcich aj v situácii, keď by oni ešte vedeli povedať, čo chcú. Ale my nie sme schopní to prijať. Ak si to pacient sám želá, mal by mať právo spolurozhodovať o tom, čo chce alebo nechce, aby s ním bolo ďalej.

Dnes je ten stav už lepší?

Určite áno. Pred týždňom som robila tréning pre lekárov na tému komunikácia so zomierajúcim pacientom a s rodinou a lekári boli skvelí: zaujímali sa, chceli sa učiť lepšie veci odkomunikovať a bolo zrejmé, že na prvom mieste je pre nich záujem pacienta.

Myslím, že za posledných šesť rokov, počas ktorých robím tieto tréningy, sa situácia naozaj zlepšuje.

Robíme to, pretože lekári nemajú žiadne vzdelanie v oblasti komunikácie s pacientom, čo je z môjho pohľadu strašné, pre lekára aj pre pacienta. Teraz už na medicíne majú nejaké minimálne vzdelávanie, ale je to skôr vo všeobecnej rovine a dosť povrchné. 

Lekári si teda sami uvedomujú, že v tomto majú medzery?

Odpovedali sme na potrebu lekárov, ktorí vnímali, že akokoľvek sa snažia, tak pacienti sú nespokojní. Ukázalo sa, že naozaj bol problém v komunikácii.

Človek predsa nie je len telesná schránka, jeho rozhodnutia ovplyvňujú aj jeho pocity a emócie. Ak toto dá lekár bokom, spokojnosť pacienta bude klesať. Pacient nevie až natoľko posúdiť odbornosť lekára, ale skôr to, ako sa s ním rozpráva, ako ho rešpektuje, či sa oňho zaujíma ako o človeka alebo len ako o číslo diagnózy.

Vaše kurzy sú pre lekárov dobrovoľné?

Aj aj. Začala som v roku 2009 s tým, že som si tú myšlienku doniesla z praxe, prizvala som kolegu, ktorý je trénerom komunikačných zručností. Vytvorili sme tandem a za tie roky sme vytvorili okolo 70 tréningov pre lekárov.

Pracovali sme s onkológmi, paliatívnymi lekármi, ale aj internistami, pneumológmi, pediatrami či gynekológmi. Takže záujem určite je.

Čo ich najviac zaujíma?

Ako komunikovať so zomierajúcim pacientom a jeho rodinou, ako hovoriť o prechode k paliatívnej liečbe, teda o momente, keď pacientovi treba povedať, že ho nedokážeme vyliečiť.

Lekárom tieto témy nie sú ľahostajné, len je to pre nich komunikačne veľmi náročné. Trend je teda jednoznačný, že začíname otvorenejšie hovoriť o smrti. A to je dobre.

Ste naozaj zástankyňou toho, že pacientovi treba vždy povedať pravdu?

Lekár by nikdy nemal pacienta klamať. Rozhovor je dialóg, a keď je lekár schopný svojho pacienta aj počúvať, dokáže dobre vnímať, do akej miery mu informácie odhaliť, koľko a akým spôsobom je pacient schopný prijať. 

Podstatné je nezavádzať pacienta, a keď sa spýta priamo, vtedy určite neklamať. Ale to neznamená, že lekár musí pacientovi natvrdo povedať, že zomierate. Je dobré opísať mu jeho stav, ideálne priebežne, podľa toho, ako sa vyvíja. Ale sú aj takí pacienti, ktorí to nechcú vedieť a to treba tiež rešpektovať.

Za veľký problém však považujem, že sa povie jedna informácia rodine a iná pacientovi. Žiaľ, toto sa deje často. Lekári tak chcú chrániť pacienta alebo niekedy rodina nalieha, aby lekár pacienta neinformoval, lebo informáciu o svojom stave neunesie.

Ale tento nesúlad v informáciách môže vyvolať nedorozumenia medzi pacientom a rodinou. A potom mám pacientov, ktorí mi povedia, že moja rodina to nevie, že ja to viem, že zomieram. Nemôžem s nimi o tom hovoriť, lebo by sa trápili... 

V 90. rokoch sa robili výskumy s deťmi s onkologickým ochorením, s ktorými rodičia a ani lekári nerozprávali o ich diagnóze. A ukázalo sa, že veľká časť detí vie pravdu, lebo to odčítali zo zmien v správaní sa rodičov, nemocničného personálu alebo inak. Tieto deti sa dokonca o tom rozprávali medzi sebou, nehovorili o tom však svojim rodičom, lebo mali potrebu ich chrániť. Hovorili o tom len s tými ľuďmi, pri ktorých vedeli, že sa môžu otvoriť – napríklad so sestričkami. Samozrejme, u detí je to niečo iné ako u dospelých. Ale naozaj často vedia viac, než si my dospelí uvedomujeme či pripúšťame. 

Je dostatok psychológov na slovenských onkologických oddeleniach?

Každá onkológia má svojho psychológa. Keď som nastupovala, tak na 220 lôžok pripadal jeden psychológ na polovičný úväzok, čo bol nonsens. Ale, paradoxne, vtedy som nemala veľa práce a vyzeralo, že v pohode aj ten polúväzok stačí.

Prečo, pacienti vás nepotrebovali?

Všetko bolo o nastavení lekárov, ktorí pacientom ponúkali svoju pomoc štýlom – vy tu svoju situáciu nezvládate, pošleme vás k psychológovi.

Teda to bolo spojené s pocitom zlyhania. Len pomaly sa to menilo. A časom už nestačil ani ten jeden psychológ na celý úväzok.

Mnohí pacienti si však ešte aj dnes povedia, že k psychológovi nejdem, lebo nielenže mám rakovinu, ešte si o mne budú myslieť, že som aj blázon.

Čo si myslíte o riešení depresie pri ťažkom ochorení liekmi?

Určite ani to nie je zlyhanie, ale optimálne je, keď zachytíme signály, že sa s pacientom niečo deje, a to skôr než potrebuje antidepresíva. Niekedy však ani to nezaručí, že lieky nebudú potrebné.

Samozrejme, najprv je potrebné použiť soft metódy, ako je podpora rodiny psychoterapiou, a ak u pacienta pretrváva pocit, že svoju situáciu nedokáže uniesť, tak prichádza psychiatrická pomoc. Každý máme nejakú osobnostnú výbavu, každý má inú schopnosť zvládať záťažové situácie.

Zo svojej praxe viete povedať, či veriaci ľudia lepšie zvládajú takéto situácie?

Je to veľmi individuálne. Sú ľudia, ktorí v chorobe či pri strate blízkeho Boha stratia, pretože to vnímajú ako zradu a opustenie, trest. A, naopak, sú ľudia, ktorí v chorobe Boha nájdu. Boli ateistami a v chorobe začnú hľadať vyšší zmysel a obracajú sa zrazu k Bohu, ktorého predtým ani nehľadali.

Ak by sme sa však rozprávali o aktívnej viere, ktorú niekto žije v každodennom živote, tak vnímam, že to určite pomáha a takýto človek má šancu lepšie znášať utrpenie. Ale opakujem, nedá sa to paušalizovať.

Podľa vás teda vízia večného života po smrti neznamená lepšie zvládanie umierania?

Jedna vec je večný život, iná fakt, že k smrti sa zväčša nejako musíme pretrpieť.

Ľudia, a aj veriaci, sa často ani tak neboja smrti, ale toho, aké to celé bude, teda aký bude samotný proces zomierania, ako to zvládnem, či nebudem trpieť, či nebudem opustený, či nestratím dôstojnosť.

Toto sú otázky, ktoré trápia každého bez ohľadu na osobnú vieru. 

Dávate rady, ako zvládať zomieranie, ostatným na základe toho, ako ste vy osobne spracovali smrť svojich blízkych?

Pred pár mesiacmi mi zomrela mama. Bola zdravá a aktívna a v priebehu dvoch mesiacov som ju nemala.

Niekoľko týždňov predtým, ako zomrela, nastal moment, keď bolo jasné, že jej stav je nezvratný, šance na záchranu čoraz mizivejšie a keď som videla ja aj ona, že jej už lekári nedokážu pomôcť. Vtedy sa ma ona sama spýtala, či zomrie.

Neviem, či môže byť ťažšia situácia, ako keď sa vás blízka osoba spýta takúto otázku. Ale nemohla som ju oklamať. Povedala som jej však to, čo môžeme v tej chvíli pre ňu urobiť. Teda, že si ju zoberieme domov a bude s nami.

Áno, priznala som, že sa môže stať, že zomrie, ale bude s nami. A že je tu, aj keď maličká, ale predsa šanca, že sa trošku zotaví, aby ju mohli opäť zoperovať.

Aj keď to bolo pre nás obe ťažké, videla som, že ju to, že so mnou o tom môže hovoriť, upokojilo. Tešila sa domov. Všetko sme plánovali, pripravovali.

Žiaľ, nestihli sme to. Ale som si istá, že bolo správne, že sme mohli spolu o tom hovoriť a nezostalo to nevypovedané. 
Lebo viete, ako reaguje väčšina ľudí, keď dostane takúto otázku?

Ako?

Také to klasické je – ale prosím ťa, takto nesmieš rozprávať, na to máš ešte čas. Keď sa umierajúci len zmieni o tom, kde chce byť pochovaný, tak ho umlčíme, že o tom ani nehovor.

Keby som sa so svojou mamou nerozprávala o tom, kde chce byť pochovaná, pochovám ju na úplne inom mieste. Našla som jej krásne miesto, pod orechom s lavičkou – miesto, ktoré sa páčilo mne.

A vôbec som netušila, že ona už má zaplatený hrob vedľa svojich rodičov a chce byť pri nich. Keby som s ňou o tom nehovorila, zobrala by som jej to právo vysloviť veci, ktoré ešte potrebovala povedať.

Samozrejme, do poslednej chvíle sme mali aspoň jedno percento nádeje, že sa to zlepší. Ono sa to nevylučuje. A nádej je dôležitá.

Aj pre mňa to bolo dôležité, mala som tak čas sa na to pripraviť, že zomrie, aj keď na to sa nikdy naozaj pripraviť nedá. Mala som možnosť pripraviť na to svoje deti. Dopovedať jej veci, ktoré som cítila, umožniť to aj deťom. Zažili sme veľa dôležitých momentov, ktoré mi potom, keď zomrela, pomáhali zvládnuť to. 

Preto i z mojej osobnej skúsenosti vyplýva, že pre rodinu, ktorá stratí blízkeho človeka, je dôležité vedomie, že urobila všetko, čo mohla, a splnila priania človeka, ktorého milovala. Pomáha jej to potom spracovať stratu.

Neznamená to, že smúti menej, ale smúti iným spôsobom. Ľudia, ktorí túto možnosť nemajú, často trpia mnohými výčitkami a stratu spracúvajú ťažšie.

Je teda ideálom zomierať doma?

Je to alternatíva. Pre mňa osobne to bolo to najmenej a zároveň najviac, čo môžem pre mamu urobiť.

Keď som videla, že už jej nemajú lekári ako pomôcť, nechcela som, aby sa sama trápila niekde v nemocnici, kde s ňou môžem byť tak dve hodiny denne, lebo návštevné hodiny to inak neumožňujú. 

Ale to hovorím za seba a za ľudí, ktorí to tak naozaj cítia. V žiadnom prípade neodsudzujem ľudí, ktorí s tým majú problém alebo majú z toho strach. 

Stretli ste sa u pacientov aj s túžbou po eutanázii?

Určite to napadne mnohým ľuďom, ktorí trpia dlhotrvajúcou a ťažkou chorobou. Ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že väčšina tých, ktorí po takomto odchode túžia, sú pacienti, u ktorých nie sú naplnené nejaké iné potreby.

Či už sú opustení, cítia sa bezmocní, alebo majú pocit, že sú rodine už iba na príťaž alebo trpia zbytočne bolesťami. Samozrejme, istá miera utrpenia je pri ťažkom či dlhotrvajúcom ochorení jeho súčasťou.

Ale je utrpenie, ktoré vieme eliminovať, a otázkou je, či to v najväčšej možnej miere robíme, ak pacient premýšľa o eutanázii.

Môžete povedať príklad?

Mala som pacientku, ktorá mala 80 rokov a bola na paliatívnom oddelení. Ona bola depresívna a vyzeralo to tak, že to súviselo výlučne s jej onkologickým ochorením. Na začiatku mi povedala, že buchnite ma po hlave, nech to už mám za sebou.

Lenže táto pani nám v nemocnici začala, naopak, postupne kvitnúť, napriek tomu, že ochorenie postupovalo. Zistila som, že ona sa cítila len veľmi opustená, lebo nemala nikoho. Bola z Ruska, a hoci tu mala deti, tie mali svoje povinnosti a ona nemala žiadne sociálne kontakty.

Teda táto pani si želala umrieť, lebo jej život nemal zmysel a bola opustená.

Čo by sa však u nás malo zmeniť, je určite to, aby sa pacienti ešte prv, než sa dostanú do stavu, v ktorom sa už o sebe nebudú môcť rozhodovať, mohli rozhodnúť, ako s nimi v takomto stave naložiť. Napríklad, že si neprajú resuscitovať, neprajú si liečiť za istú hranicu a podobne. 

O čo lepšie by sme sa cítili, keby sme o týchto veciach spolu hovorili dopredu, a keď raz tá situácia nastane, aby sme vedeli konať v súlade s tým, čo si dotyčný praje. Aj keď niekedy to vieme, ale nedokážeme to rešpektovať. A napríklad rodina chce liečiť pacienta do poslednej chvíle, hoci on sám by si to neprial.

Z filmov alebo kníh s onkologickou tematikou môže mať človek pocit, že len keď sa v takejto situácii nastaví pozitívne, má šancu na prežitie. Tieto happyendy sa dávajú za príklad, že ak sa nastavíte takto, určite to celé dobre dopadne. Čo si o tom myslíte?

Mne sa pri týchto vyjadreniach otvára nožík vo vrecku, keby som nejaký mala. Keby to bolo takéto jednoduché, boli by sme pri ťažkých chorobách dávno za vodou.

Rakovina je však multifaktorovo podmienené ochorenie. Psychika má v tom celom balíku určite svoj podiel, aj na tom, ako choroba a liečba postupuje.

Ale určite nie je priama úmera medzi tým, že čím viac budem pozitívny, tým skôr sa vyliečim. A ak nebudem pozitívny, zomriem. Presne takto nejako to pacienti od okolia počúvajú alebo čítajú z „overených zdrojov“. A výsledok? Ešte väčší stres a pocit viny, ak sa nevedia uzdraviť. Samozrejme, že náš postoj k chorobe je dôležitý.

Samozrejme, že to, ako ju zvládame, je dôležité tiež. A je super, ak sa niekto počas liečby nastaví na to, že sa chce vyliečiť. Ak sa namotivuje, že urobí nejaké zásadné životné zmeny.

Ale tlačiť do toho ľudí s tým posolstvom, že ak to neurobia, budú si môcť sami za to, že sa nevyliečili, určite nikomu nepomôže a len to posilní strach zo zlyhania.

Lebo sú ľudia, ktorí keď sa dozvedia o svojej chorobe, sú zúfalí a nedokážu myslieť pozitívne. A týmto ľuďom určite takéto reči nepomôžu.

Zo svojej praxe však viete povedať, či pozitívne myslenie v chorobe prináša výsledky?

Pozitívne nastavenie pomáha pacientovi zvládnuť liečbu a dosiahnuť aj lepšiu kvalitu života. Ale nezaručuje, že sa pacient vylieči. Moja osobná skúsenosť to len potvrdzuje.

Mala som pacientku, ktorá na sebe od začiatku makala, bola veľmi pozitívna a odhodlaná bojovať s chorobou a už dávno nie je medzi nami. Mala som aj pacientov, ktorí mysleli pozitívne, začali so zdravou stravou, žiaden cukor, cvičenie, chodenie do lesa, meditácie a choroba sa im vrátila.

Ja to všetko schvaľujem, určite to má svoj efekt a zvyšuje to aj celkovú kvalitu ich života, ale určite to nedáva 100-percentnú záruku, že sa aj vyliečia.

Vo svojej knihe spomínam príbeh svojej kamarátky s rakovinou, ktorá toto všetko v prvej fáze robila a hrdinsky sa cítila, no o pár mesiacov sa jej choroba vrátila. Pre ňu to bol hrozný šok a zrada, lebo ona naozaj verila, že keď urobí všetko, tak choroba sa nevráti.

Je preto lepšie nerobiť si žiadne ilúzie?

Pravda je, že bojovať s rakovinou a ešte aj depresiou je veľmi vyčerpávajúce, preto pozitívne naladenie je pomocou.

Ale strašiť ľudí, že bez toho to nezvládnu, nie je cesta. Celé je to proces, a nie je to určite len vec racionálneho rozhodnutia, ako takúto náročnú výzvu v živote zvládneme.

Niekto potrebuje byť v istej fáze ponorený len v sebe, niekto padne na úplné dno, aby sa potom z neho odrazil. Niekto sa potrebuje vyplakať, iný sa snaží žiť ako predtým a ďalšiemu zasa pomáha, keď sa zameria na druhých a vychádza zo seba.

Teda myslieť na druhých a vychádzať zo seba môže pomôcť?

Určite je dobré, keď okrem toho svojho problému vnímam aj potreby druhých okolo seba a dokážem dovidieť aj za svoje vlastné utrpenie. Teda mať pohľad viac do ďaleka, aj k tomu, čo nás ako ľudí presahuje. Nie je náhoda, že často ľudia v chorobe prehodnotia svoje priority.

Vy ste odprevádzali umierajúcich aj pri posledných chvíľach života?

Dnes to už nie je súčasťou mojej práce, keďže už nie som v nemocnici.

Ale áno, v Plamienku som bola aj pri deťoch, ktoré zomierali doma. Sú to ťažké a smutné situácie. Zvládnuť mi ich pomáhalo práve zameranie sa na to, že tým pomáhame deťom tento posledný kus ich cesty zvládnuť a že tým pomáhame aj ich rodičom.

Neviem, či to dokážem povedať tak, aby to bolo pochopiteľné, ale smrť samotná ma nedesí. V jej prítomnosti som cítila pokoj, ticho a pokoru. Až bytostne som vnímala jej veľké tajomstvo.

Myslím, že vďaka týmto hlbokým zážitkom sa smrti nebojím. Ak sa niečoho bojím, tak odchodu svojich blízkych, ktorí mi tu chýbajú, a tiež utrpenia, ktoré smrti niekedy predchádza. 

Ako zvládate pracovať denne s najhlbším utrpením ľudí?

Dávam veľa zo seba a ešte viac sa mi vracia. Keď dokážete sedieť pri niekom v tej jame, o ktorej som hovorila na začiatku, a dôjde vám, že to je to najviac, čo môžete urobiť a naozaj to môže pomôcť, objavíte v tom hlboký zmysel. 

To je teda jedna rovina, vďaka ktorej ma moja práca napĺňa. A tou ďalšou je, že keď sa strácam v každodenných malichernostiach, tak mi títo ľudia pomáhajú vrátiť sa k tomu, čo má v živote naozaj zmysel. A to je dar, za ktorý som vďačná.

Zdroj: https://www.postoj.sk/

Na kraji pole stály Láska a Rozchod a kochaly se pohledem na mladý pár. Rozchod si nadšeně zamnul ruce: "Vsaď se, že je rozloučím?" Láska požádala: "Nech mě jedenkrát k nim přijít a pak si můžeš dělat, co chceš - a uvidíme, jestli je dokážeš odloučit". Rozchod souhlasil.

Láska přistoupila k mladému páru, přitiskla se k němu, pohlédla každému z nich do očí a uviděla, jak mezi nimi proběhla jiskra… Láska od nich odešla a řekla: "Teď je řada na tobě". Rozchod řekl: "Ne, ne, teď nic dělat nemůžu, teď jsou jejich srdce naplněna láskou. Zaskočím k nim později". ...continue reading

Všechny tzv. nemoci si v těle vytváříme sami. Tělo, stejně jako všechno ostatní, zrcadlí naše myšlenky a přesvědčení. Neustále k nám promlouvá, musíme si však udělat čas a naslouchat mu. Každá buňka v těle reaguje na každou myšlenku, která nám proběhne hlavou a na každé slovo, které vyslovíme.

Spoustu věcí v životě jsme schopni dát do souvislosti, dokonce některé jevy považujeme za naprostou samozřejmost‚ jen se nesmí dotýkat nás samotných. ...continue reading

Vaše tělo je jen obrazem toho, jak se cítíte uvnitř. Pocity vždy ovlivňují vaše tělo a to zase ovlivňuje vaše pocity. Jsou jedním. Když skrýváme své pocity, trpí naše tělo vředy, bolestmi hlavy, rakovinou, nádory, atd.

To, že budete jíst syrovou a zdravou stravu neznamená, že neonemocníte. Tím si pouze nachystáte "pódium", ale "představení" určují "herci", které vyšlete na scénu. A těmito "herci" jsou vaše pocity. ...continue reading

Bola vtedy neskorá jeseň. Posledné pavučiny miznúceho babieho leta sa vznášali v odlesku lámp ako postriebrené vlasy a pod nimi voňala večerná záhrada zmesou tlejúceho lístia, ihličia, chryzantém...  a spomienky sa vynárali z čuchovej pamäti ako z brány do minulosti. Potom už stačilo, keď zafúkal nočný vietor – aby sa mi v pamäti vynorila iná, podobne voňajúca dávna noc. Noc, keď náš starý otec podal svoje posledné hlásenie. ...continue reading

old-wise-manPred niekoľkými týždňami som si k ranným novinám uvaril kávu a posadil sa, že si vypočujem rádio. Ako som ladil rôzne stanice, upútal náhle moju pozornosť zamatový hlas nejakého staršieho muža. Rozprával niečo s tisíckami guličiek. To ma zaujalo, zosilnel som zvuk a oprel sa v kresle.

Dobre, povedal ten starček, pokojne sa stavím, že ste v práci veľmi vyťažení. Včera, dnes, zajtra. A možno vám za to aj dosť platia. Lenže za tie peniaze si kupujú váš život. Len sa zamyslite, je to čas, ktorý netrávite s tými, ktorých máte radi, so svojimi blízkymi. Za nič vám neuverím, že naozaj musíte pracovať celú tú dobu, aby ste sa uživili. Pracujete, aby ste uspokojili svoje priania. Musíte ale vedieť, že je to uzavretý kruh - čím viac peňazí, tým viac toho budete chcieť a tým viac budete pracovať, aby ste mali ešte viac. ...continue reading

Objímaniu stromov sa kdekto smeje ako prehnanému či okázalému geste. Ako je to s preberaním akejsi vnútornej sily od lesných velikánov, na to sú zatiaľ len subjektívne názory. Ale to, že stromy dokážu iným pomôcť, je teraz čerstvo vedecky dokázané.

Na tohtoročnej konferencii prestížnej iniciatívy TED v kalifornskom Long Beach, na ktorej vedci, umelci, politici či biznismeni prezentujú "myšlienky, ktoré stoja za šírenie", vystúpila aj biologička Suzanne Simardová z kanadskej Univerzity Britskej Kolumbie. Už niekoľko desaťročí sa špecializuje na ekológiu lesa a predstavila svoje - pre rad ľudí šokujúce - zistenie. ...continue reading

negative-emotionKdyž o někom přemýšlíme, vzniká energetický most mezi námi a tím, na něhož myslíme. Probíhá výměna energie a informaci, proto je každé negativní pomyšleni energetickým tokem, který může uškodit. Nebezpečný může být dokonce vnitřní souhlas s pomlouvačem a nevraživcem. Když někomu spíláme nebo o něm ošklivě smýšlíme, tak ho zraňujeme a zároveň ničíme i vlastní karmické struktury. ...continue reading

shutterstock_171506300 neboli "jáský komplex" je průsečíkem duševního dění, ukotvuje vědomí jakožto subjekt ve vztahu k vnitřním a vnějším objektům. Já vnímáme jako:

  • pocit v těle
  • identické v čase (v minulosti, přítomnosti i budoucnosti, jsme to stále "my")
  • stále totožného původce a příjemce všech činností
  • sebeobraz na základě naší představivosti, ve vztahu k naší roli a místu ve světě; souvisí s virtuální mapou vesmíru v našem mozku, která není pouhou kopií reality, ale je z velké části naším výtvorem a projekcí. ("Svět jako vůle a představa", "Podle sebe soudím tebe.")

...continue reading

Existuje mnoho slov, která bychom rádi řekli svým rodičům, ale bůhví proč se zdá těžké je vyslovit. Dokud se sami nestaneme rodiči, není pro nás jednoduché uvědomit si, jakými zkouškami rodiče procházejí, když se strachují o každý náíš krok a radují se z každého našeho úspěchu. ...continue reading

shutterstock_339933698V dnešním článku vám chci představit jednu ze zdánlivě největších banalit psychologie a zároveň jedinou účinnou cestu, jak dosáhnout v životě štěstí, naplnění a smyslu. Ne, nebudu vám nutit magické kyvadélko ani supermetodu pro odblokování pravé hemisféry. Zůstaneme na zemi. ...continue reading

Je dôležité učiť sa uvoľňovať traumy, aby sme ich neodovzdali nasledujúcej generácii.

Medzigeneračná trauma je názov pre názor, že závažné traumy môžu ovplyvniť deti a vnúčatá tých, ktorí skúsenosť priamo prežili, a to tým, že žijú s osobu, ktorá trpí posttraumatickým syndrómom (PTSD) a to so všetkými výzvami, ktoré to prináša. Ale vďaka novo vznikajúcemu vedeckému odvetví "epigenetiky" sa prichádza na to, že trauma sa prenáša na ďalšie generácie aj inak, než len naučeným spôsobom správania. ...continue reading

shutterstock_392036548Sociopati jsou často okouzlující a zajímaví, ale jakmile je lépe poznáte, odhalíte jejich skutečnou osobnost. Pokud znáte někoho, kdo manipuluje a lidmi a postrádá svědomí, je důležité naučit se s ním jednat, abyste si nenechali ublížit. Nemá smysl hádat se se sociopatem – nejlepší je dát najevo, že jste dostatečně inteligentní na to, abyste jeho svodům nepodlehli. ...continue reading

Potešte si dušu videom o ukladaní kameňov vo vode, kedy sú fyzikálne zákony postavené na hlavu. Sú to výnimočné diela. Je zázrak, ako sa dá dosiahnuť rovnováha kameňov postavených na seba v tečúcom potoku. Dynamika vody a statika kameňov v neuveriteľných kombináciach pohladia  dušu a potešia oko. Dá sa povedať, že takto nejako vyzerá radosť zo života v prírodnom poňatí.