Cena človeka

Často počujem len tak medzi rečou tieto výroky od ľudí: „Ja si to nezaslúžim“, „nie som hoden takej lásky“, „nikto si ma nevšíma“, „aj tak ma nikto nemá rád“, „ja nič od nikoho nepotrebujem“... Povedia to ako definitívnu najsamozrejmejšiu vec na svete. A väčšinou s takým trpiteľským tónom, ktorý naznačuje, že to už takto musí byť stále. 

Nie je to však pravda. Našla som k tomu veľmi pekný úryvok z knihy uvedenej nižšie:

Každý má svoju cenu a Život tú cenu rešpektuje. Tá cena sa však nehodnotí v dolároch či v zlate: meria sa láskou. Lepšie povedané sebaláskou. Vašou cenou je, do akej miery máte radi sami seba... a Život tú cenu rešpektuje. Keď máte radi sami seba, je Vaša cena veľmi vysoká, čo znamená, že zneužívanie seba samého tolerujete veľmi málo. Tolerancia je nízka preto, lebo si ctíte sami seba. Máte sa radi takí, akí ste, a to Vašu cenu zvyšuje. Ak sa Vám niečo na sebe nepáči, Vaša cena je o čosi nižšia.

carnival-2092819_640_edited

Niekedy je sabaposudzovanie u ľudí natoľko silné, že musia byť necitliví, ak chcú vydržať sami so sebou. Ak sa Vám niekto nepáči, môžete od toho človeka odísť. To isté môžete urobiť, ak sa Vám nepáči nejaká skupina ľudí. No ak sa nepáčite sami sebe, môžete odísť kamkoľvek, ste stále tam. Keď nechcete byť sami sebou, potrebujete užiť niečo otupujúce, niečo, čím od seba odvediete myseľ. Možno pomôže nejaký alkohol. Alebo drogy. Alebo jedlo – stačí len jesť, jesť a jesť. Sebaznevažovanie sa môže ešte zhoršiť. Sú ľudia, ktorí k sebe cítia doslova nenávisť. Správajú sa voči sebe deštruktívne, zabíjajú sa kúsok po kúsku, lebo nemajú odvahu zabiť sa rýchlo.

Keď pozorujete sebadeštruktívnych ľudí, všimnete si, že k sebe priťahujú ľudí, ktorí sú rovnakí ako oni. Opíjame sa spoločne, začíname o svojom trápení rozprávať a veľmi dobre si navzájom rozumieme.

Čo sa udeje, keď sa zmeníte? Z nejakého dôvodu už alkohol nepotrebujete. Byť sám so sebou je v poriadku a naozaj si to užívate. Už nepijete, máte však rovnakých priateľov, a všetci pijú, sú zrazu šťastnejší, vy však vidíte, že ich šťastie nie je skutočné. To, čo nazývajú šťastím, je vzbura proti vlastnej emocionálnej bolesti. V tom „šťastí“ sú takí zronení, že sa bavia ubližovaniu iným ľuďom a tiež sebe samým.

Už k nim nepatríte, takže k Vám, samozrejme cítia odpor, lebo sa už odlišujete. „Hej, ty so mnou opovrhuješ, lebo už so mnou nepiješ, lebo sa so mnou neopíjaš.“ Vtedy máte na výber: môžete ustúpiť alebo prejsť na inú úroveň frekvencie a konečne sa zoznámiť s ľuďmi, ktorí sa prijímajú rovnako ako vy. Zistíte, že existuje ďalšia oblasť reality, nový spôsob vzťahu a vy už viac niektoré druhy znevažovania neprijímate.

Don Miguel Ruiz: Tajomstvo vzťahov, majstrovstvo lásky 

active-1807533_640_edited

Emocionálne zranenia a bolesti v sebe najradšej skrývame. Čím sme však ochotnejší, odvážnejší a pripravenejší ich ukázať, odhaliť, dovoliť si byť zraniteľným, o to viac sa priblížime k láske v našom srdci. K bezpodmienečnej sebaláske. Začneme lepšie rozumieť rovnováhe medzi dávaním a prijímaním. Prirodzenejšie si vieme vytvoriť vlastné hranice bez zraňovania iných. A to už sme na ceste k radosti zo života a ľahkosti žitia...

Anna Šteffeková