Soňa Tomašových: Posledné hlásenie (poviedka)

Bola vtedy neskorá jeseň. Posledné pavučiny miznúceho babieho leta sa vznášali v odlesku lámp ako postriebrené vlasy a pod nimi voňala večerná záhrada zmesou tlejúceho lístia, ihličia, chryzantém...  a spomienky sa vynárali z čuchovej pamäti ako z brány do minulosti. Potom už stačilo, keď zafúkal nočný vietor – aby sa mi v pamäti vynorila iná, podobne voňajúca dávna noc. Noc, keď náš starý otec podal svoje posledné hlásenie.

Noc, kedy sa sám odišiel prihlásiť k Náčelníkovi. Tak pomenoval záhadnú Bytosť, ktorá ľuďom kradne blízkych. Smrť. Donekonečna pre ňu vymýšľame iné mená, aby sme sa jej menej báli...

Aj vtedy, toho osemnásteho októbra babie leto ešte otáľalo a teplomer aj po zotmení stále ukazoval neuveriteľných osemnásť stupňov!

prazdna-stolicka-v-zahrade-2

A vnútri  v dome naopak, bol tam zvláštny chlad, hoci sa kúrilo. Vzduch stál rovno, vážny, akoby v kostole.  Na veľkej posteli ležal starý otec a potichučky sa vzďaľoval od života. Náš  Starjapa. Všetky vnučky sme ho volali  Starjapa.  Tak ho oslovovala aj stará mama. Naša Babinka.  Hovorila mu starý apa, ale obe slová vyslovovala tak rýchlo, že splynuli do jedného. A tak, kým som sa naučila písať a čítať, považovala som ich za jedno slovo - a potom to už tak ostalo. Pretože to už bola „značka“.  Značka „Starjapa“ patrila nášmu najvýznamnejšiemu vojvodcovi, najdôstojnejšej, najdôležitejšej a pritom najdobráckejšej bytosti môjho detstva, domu, stanice, dediny, sveta... Bolo to  skrátka meno Veľkého náčelníka. Však on náčelník aj bol. Náš. Našej stanice. Čo na tom, že dedinskej. Pre nás to bol najdôležitejší kút sveta.

Osemnásteho októbra tamtej jesene náš Náčelník umieral. Svieca jeho života už len blikala, jeho svetlo slablo... Duchom bol už na ceste, hoci telo ešte dýchalo na posteli. Ležalo v izbe, obklopené celou rodinou, už niekoľko dní, odkedy zaľahol – takmer z plného zdravia, ak sa dá považovať za zdravé, telo osemdesiatštyriročného starca.  Ak ho však aj niečo kvárilo, okrem boľavých kolien sme o ničom nevedeli. Žil sebestačne, polievajúc voňavú papriku, strihajúc vinič a bafkajúc na priedomí, s hydinou a vlčiakom Markótom, čo bolo spotvorené meno grófa, u ktorého kedysi slúžila babinka. Žil takto od jej smrti už šiesty rok, počúval správy a rozhlasové hry, občas si v nedeľu zanôtil pod hruškou, ako kedysi, keď bol mladší a mocnejší. Až keď starého Markóta koncom leta zrazil kamión, Starjapa začal z ničoho nič chradnúť. Prestal spievať a nebolo mu ani do reči. Mladšia dcéra ho nasilu odviezla  k lekárovi, ukázalo sa, že niečo ho predsa len bolí.

Samota. Povedal.

Prostata, starecká klasika, povedali  v nemocnici.

A chceli operovať. Že je on ešte dosť silný, prežije, bude ešte pod hruškou spievať. Hovorili doktori. Ale nie Starjapa. Už nechcel viac spievať a rozhodol sa, že sa nechce ani liečiť. Lebo diagnóza Život je nevyliečiteľná choroba. Vždy to končí rovnako, tá diagnóza. Ešte nikto sa z toho nevystrábil. A tak nám hovorí, nech neotravujeme so špitálom. Už bolo dosť.  A máme uhnúť, lebo jeho vlak akurát prichádza do cieľovej stanice... volá sa Konečná... však ako inak by sa mala volať?

Už ho tam čakajú. Vie to, dostal posledné hlásenie! Sám Najvyšší náčelník odkázal. A on telegraf čítať vie, čítať, aj vysielať... už mnoho rokov... Sviatočný oblek na poslednú cestu má už pripravený vo vedľajšej izbe. Oblek parádny, však to je jeho svadobný! Má  šesťdesiat rokov ten oblek, ale košeľa je nová, kúpili mu ju len nedávno, na promóciu druhej vnučky...

Beriem do rúk sako. Látka ma pohladí a nečakane mi vyhŕknu i slzy. Divné, keď ma rozplače oblek a nie človek...  Ach, ako ma bolí ten dotyk. Tá poctivá vlna a hodváb! Ani stopy po moliach. Šúchala som látku pomedzi prsty a pritom zaháňala nutkavú predstavu, že bude treba nožnice... Nechcem ešte, aby nastala chvíľa, keď oblek na chrbte rozstrihneme. No budeme musieť. Predsa len, bol šitý na driečneho útleho mladíka... rok výroby 1930...

S povzdychom som sa vrátila do izby. Niečo sa tam zmenilo. Viselo to vo vzduchu nepolapiteľné, neviditeľné a predsa prítomné... akoby celý priestor obsadil ktosi cudzí...

Okolo sediaca rodina visela umierajúcemu na perách... Práve posunoval nákladné vlaky... Vydával pokyny, na aké bol zvyknutý celé desaťročia, bez zaváhania, energicky, ale zároveň pokojne... Jeho hlas pripomínal tón kazateľa, ktorý zatvára sväté písmo po tom, ako dočítal posledný verš modlitby. Amen!

Po troch dňoch odmietania jedla, kedy postupne najprv prestával žuvať, aby ešte zo trikrát prehltol pár lyžíc polievky, ktoré do neho nasilu dostala mladšia z dcér, sa zrazu vzmohol na odpor.

A riekol „dosť“.

„Ale... otecko... prosím, aspoň trochu polievky ešte, dá vám silu! Potrebujete jesť! Ináč budete slabý!“

Telo sa zhlboka nadýchlo, Starjapa sa pomaly naklonil, ak sa dá naklonením nazvať nadvihnutie obŕv, zabodol pohľad do dcériných rúk a so zdvihnutou lyžicou, ticho ale zrozumiteľne odslabikoval:

„Ne-chcem si-lu! Ne-chaj-te ma odísť! Já... chcem umreť... sla-bý...“

Ešte naposledy nám venoval jasný a vedomý pohľad, potom silno stisol pery a dal najavo, že kvôli jedlu ich už viac neotvorí. Koniec námahy. Chce už odpočívať. Naveky vekov.

Od tej chvíle  už len podriemkával a slabol... už ani močiť nemal čo... Schyľovalo sa do noci, keď prišiel doktor Valter. Niekto ho bol zavolať. Valter bol kedysi chlapec od susedov a nášho Starjapu poznal od mala. Koštoval jeho klobásky a neskôr s ním mastil mariáš. Mal ho rád. Chceli sme od neho, aby zasiahol. Aby mu pomohol žiť... Chceli sme od neho počuť tie najonakvejšie rady, ako Starjapu vrátiť do života. Strašne ho ľúbime. Nechceme, aby umrel.  Však ani chorý nebol!  Valter si prisadol k posteli a vybral z kufríka tlakomer... počúval starkého a potom nás, a len krútil hlavou, keď sme  mu referovali dedkove haluze, že volá niekoho, oslovuje ho Náčelník, že tu vypravuje vlaky, rozpráva sa s mŕtvymi... Valter nás bez slova počúval, s dojatím hľadel na tíško spočívajúceho Starjapu. Dlhú chvíľu vyzerali akoby meditovali spoločne, potom sa doktor zrazu pohol a zbalil tlakomer, aj kufrík. Vstal, otočil sa k nám, ako sme tak všetci sedeli dookola a zvolal:

„Ľudia! A čo vy chcete, aby som tu urobil? Však on už krajšiu smrť mať nemôže!“

Otočil sa ku mne. Držala som dedka za ruku, hladkala starú suchú, teplú kožu. Potom k ostatným. Kohosi požiadal  o tampón a pohár vlažnej vody. „Už nereaguje“... Keď  však druhý krát priložil tampón k suchým perám, ústa sa zrazu pohli.

Bol to nezabudnuteľný obraz... oči privreté, Starjapa zmizol, akoby sa vyparil celý človek a ostal tu po ňom iba hlas. A ten zrazu prešiel zo šepotu tých posledných dní do zvučného hlasného tónu, akoby odkiaľsi spoza neho prehovoril zdravý silný chlap...

„Rozina!“ volal a bolo v tom niečo nástojčivé, čo vedel len on. Túžba? Pozreli sme všetci smerom na moju mamu. „Rózinka moja! Už idem!“ zaznelo ešte raz, naliehavo aj natešene zároveň,  naozaj, je to jeho hlas! Odkiaľ sa vzala tá sila? A pravdaže, nepatrila už nikomu z tohto sveta. Bolo jasné, že sa nerozpráva s dcérou. Hlási sa k svojej Rozine. Rozina sa volala naša stará mama, naša babinka, ktorú si so sebou vzala mŕtvička jedného aprílového rána pred šiestimi rokmi. S jej odchodom zhasla najžiarivejšia z iskier, ktoré Starjapovi svietili na cestu... a potom postupne zhasínali aj ostatné. Niekto to nazve nedostatočnosťou ciev, alebo aterosklerózou. Ale matnúca pokožka na tvári umierajúceho evokovala zhasínanie človečenského svetla. Keď choroba pritrafí v mladších rokoch, sanácia je na mieste, pochopiteľne. Dajú sa zaobstarať nové žiarovčičky, človek sa drží života, lebo ešte ho nezavolal Náčelník, to sú len také ľudské neduhy...

Ale nie Starjapa. Nemá už žiadne neduhy. A už nič nemožno meniť. Malý náčelník proste musí predstúpiť pred Veľkého. Jednoducho - nastal čas, že on už viac času nemá.

Asi hodinu pred posledným výdychom ho čosi zrazu znepokojilo, akoby zneistilo jeho rozhodnutie... začal prerušovane dýchať. Vtedy sme už boli v izbe všetci, dcéry, syn, vnučky, aj pravnuci... naozaj všetci? Nevidím Borisa. Jediný vnuk. Vždy mal tak trochu privilégiá, starí rodičia jeho neskoré príchody ospravedlňovali blahosklonným žmurkaním a my vnučky sme na to žiarlili, lebo sa nám nepáčilo, že je mu pričasto odpustené.

„Boris je kde?“ -  obrátila som sa na strýka: „Kedy ste mu volali? Vie, že Starjapa na neho čaká? Pýta sa na neho!“ Naozaj čakal, ešte kým bol pri plnom vedomí, najmenej trikrát sa na neho pýtal.

„ ...Je na ceste z Prahy, hádam, že do polnoci je tu. Ale príde.“ Len čo to strýko dopovedal, zazvonil telefón. Klasický, starodávny v čiernom lesklom vydaní. Mobily vtedy ešte spali kdesi vo vývojárni. „Boris volá, otec“, šepkal syn do ucha otcovi, dôrazne, ale potichu. Šepká, aby ho nevyrušil z toho divného spánku, pomyslím si.

„Pozdravuje ťa, je už na ceste, volá z Deviatich krížov...“  Starjapa nadvihol výrazné biele obočie,  perami mu prebleskol slabý úsmev. A potom  sa mu dych náhle prehĺbil. Čoraz rýchlejší nádych a čoraz hlbší výdych, o chvíľu už znie ako pumpa, držím ho za ruku, nádych a výdych... dýcham s ním, dýcham stále rýchlejšie... a vtom počujem – aj cítim - že dýcham už len sama.

Pozerám mu do tváre a vidím, ako z nej život odchádza. Viem už ako vyzerá tvár, keď z nej život odchádza. Akoby ňou prešla neviditeľná vlna. A za ňou sa šíri už len večné ticho.

Ticho a nehybnosť. Večnosť.

Večnosť sa takto vpečatí do tváre. Koniec...

A potom, za plotom.

Sedela som schúlená na hojdačke, tej malej detskej hračke v záhrade, aby som s ním, ešte s tým živým, bola aspoň chvíľu sama. Len ja a on, ktorý tú hojdačku kedysi pred mnohými rokmi vytesal pre mňa, ako prvú vnučku... a zavesil na retiazky... nikto nesmie vidieť moje slzy, patria len Starjapovi, ktorý mi ich ešte naposledy utrie a povie, ej ty gebroško, ty sa len ničoho neboj, kým si spravodlivá! Neboj, moja, všetky rany sa zahoja! A pofúka mi tú velikánsku ranu...

Plakala som a hojdala sa pritom ako dieťa, ako vtedy dávno, keď ma hojdačka  vynášala vysoko, až do koruny starej čerešne a potom ďalej, ešte vyššie, až do oblakov. Do oblakov, ktoré medzičasom už dávno spŕchli na polia a záhrady, aby odtiaľ zasa raz presiakli do riečky, odplavili sa do mora, z ktorého sa s istotou rovnajúcou sa východu Slnka zasa nezadržateľne vyparia do neba, aby znovu  a znovu zavlažovali túto zem, túto záhradu, stále dookola, aj keď tu už Starjapa nebude. Keď tu ani my nebudeme... Voda, para... bude posledné, čo ostane.  Voda má pamäť, veď bola stvorená ako prvá. Mala by raz poznať, aké je to byť posledná.

Vraciam sa na terasu a vystieram ruky ponad záhradu. V korunách stromov šumí dážď, drobné kvapky mi kropia dlane, a presakujú cez pokožku a všetky tie nervové zakončenia  postupne až do mojej najhlbšej pamäte. V krátkom okamžiku náhle opäť cítim svoje detstvo... a s každou novou kvapkou prichádza nové letné ráno, rovnako ako vtedy vystieram ruky pomedzi konáre siahajúce do okna spálne na poschodí... a zasa z nich trhám zrelé čerešne a blažene načúvam všetkým tým úžasným zvukom. Vtáctvo, sliepky, husi, kukučka aj hrdlička, vrzgot starej studne... V tieni starých gaštanov zazriem známu siluetu v železničiarskej uniforme so vztýčenou plackou. Starjapa prikladá vystretú dlaň k čiapke a salutuje rýchliku, ktorý s hvizdotom míňa našu zabudnutú stanicu... Vagóny sa mihajú v jednej dlhej rozmazanej farebnej línii a zanechávajú za sebou už len vôňu dymu... a čas parných rušňov...

Ešte chvíľu som si predstavovala ten večný kolobeh vody a na okamih uverila, že kvapka, ktorá mi stiekla po dlani, je tá istá, čo ma voľakedy za letnej búrky ustrašenú vyhnala od zberu kláskov po žatve... bosé nohy  do krvi dopichané od strniska, Starjapa už stál pri studni, aby mi na doráňané členky napumpoval studenú vodu. Babinka ma zabalila do uteráka a vyniesli ma ako sviatosť oltárnu do hornej kuchyne, uložili na kanapu, zahriali teplým ostružinovým čajom , nasýtili makovými slížami... dokonalý pocit bezpečia, aký sa mi už nikdy v živote nepodarí zopakovať...

S  novou úctou hľadím na večernú siluetu starého orecha. Veď zajtra tu už nemusí byť nič... Ani ten strom. Alebo ja. Utešujem sa, že sa nemám čoho báť. Dostalo sa mi veľkej milosti. Stretla som Smrť, ktorá nevzbudzovala strach. Iba úctu... Ten Náčelník ma pravdaže poriadne rozrušil, rozcítil, rozsmútil a rozplakal, to áno. Zároveň však –  aj keď zatiaľ nepochopiteľne - vniesol večný pokoj do odchodu najdôležitejšieho človeka môjho detstva. Starjapu.

Autor: Soňa Tomašových